Prológ
K mozgu sa mi predral piskľavý zvuk budíka. Neochotne som sa prevalila na bok, aby som mohla rukou siahnuť pod vankúš. Nacvičeným pohybom som potiahla prst po obrazovke mobilu a budík stíchol. Ešte som poriadne ani neotvorila oči a už sa bytom ozýval mamin krik.
Potichu som vzdychla a neochotne sa vytiahla na nohy. Tento mesiac ma ubíjal. Každodenné hádky mojich rodičov, plus praktické skúšky na škole.
,,Kiežby som, mala od všetkého pokoj.“
Vravela som sama sebe a vydala som sa do kuchyne aspoň pre čistú vodu. Rodičia stíchli a nemo na mňa pozerali, bez pozdravu, bez všetkého som si naliala vodu a tak ticho ako som vošla, som aj odišla. Rodičia vedeli že ani predtým som toho veľa nenahovorila, no keď sa hádky stali každodennou rutinou, prestala som doma hovoriť úplne.
Prezliekla som sa do čiernych riflí a čierneho pulóvra. Zbalila som si svoj laboratórny plášť spolu s odborným zadaním a petriho misky.
Vypila som vodu a ponáhľala sa na skúšku.
Pozrela som sa po ostatných. Za tie tri roky nás zostalo už iba 8. 8 vyvolených chemikov so svetlou budúcnosťou, ako vraveli mnohí profesori.
Každý z nás dostal iné zadanie. Počas čítania zadania sa mi obočie stiahlo do jednej čiarky. Ostatní už pomaly začali pracovať, a ja som zadanie čítala znova a znova. Na nič som sa nedokázala sústrediť. Pár hlbokých nádychov a konečne som sa pustila do práce. Pripravila som si petriho misky, agarový podklad a začala som s očkovaním baktérie Clostridium botulinum na agarový podklad. Premiestnila som sa do miestnosti vedľa. Dala som si zásteru s kovovými platňami, ochranné okuliare a spustila som gama žiarič. Len pár okamihov mi trvalo uvedomiť si chybu z nepozornosti. Agarový podklad zaškvrčal a s ním aj baktérie.
,,Do frasa.“
Dala som si dole ochranné okuliare, palcom a ukazovákom som si stlačila koreň nosa. Profesorka nadvihla jedno obočie.
,,Blacková, choďte radšej domov a budeme sa tváriť, že ste na tomto termíne ani nebola.“
Potichu som prikývla, rýchlo som sa zbalila a miestnosť som opúšťala v doprovode 9 párov oči a tichého šepkania. Zavolala som mame, aby som jej oznámila, že som dnešnú skúšku nespravila, že pôjdem na ďalší termín.
,,To si až taká neschopná! Nič iné nemáš na práci, len sa učiť a ani to nezvládaš, nie si k ničomu!“
A s tým aj zložila. Povzdychla som si, no nijak ma to netrápilo.
Nasadila som si slúchadla a pustila si pieseň od Florence and The Machine- No light, No light. Zastala som pred prechodom a uvidela som ako mi odchádza autobus, potichu som znova vzdychla, tento deň sa naozaj nevyvíjal dobre.
Konečne mi naskočila zelená vošla som na prechod.
Cez jednu tichšiu pasáž sa mi do uši dostalo pískanie pneumatík. Na moje telo začal dopadať tieň iba okom som zachytila nákladiak rútiaci sa na mňa a zostala len hmla.
To the crowd I was crying out and
In your place there were a thousand other faces
I was disappearing in plain sight
Heaven help me, I need to make it right
Zaznelo ako posledné.
AlterLady