1.Diel
Chlad bol všade a svoje dlhé jazyky ovíjal okolo mojich kosti a zabodával sa hlboko do mäsa.
Až vtedy som si uvedomila, že ležím na studenej zemi a všade okolo mňa je chaos a krik. Pootvorila som oči a uvidela muža čo sa skláňal nado mnou, a niečo mi hovoril, alebo skôr sa o to snažil. Pootočila som hlavu. Všetko bolo zafarbené červenou tekutinou. Krv tiekla všade kam sa dostala po zle vyspádovanej ceste. Viečka mi znova oťaželi a môj zrak zaplavila tma. Do mojich uší doliehala reč ľudí z veľkej diaľky.
,,Žije, ale dlho nebude, ak ju nedostaneme hneď do nemocnice.“
Hlas záchranára bol naliehavý a strnulý. Cítila som ako sa so mnou pohol celý svet. Kúsok po kúsku sa vzďaľoval. Znova som nadvihla viečka, no nado mnou už nebolo holé nebo, oslepovala ma lampa na operačnom sále, bolo to nepríjemné. Nechala som viečka znova padnúť. Pípanie prístroja bolo nepravidelné, sekaný zvuk hovoril, akoby sám nevládal, ale vyjadroval len bezmocnosť môjho srdca udržať už i tak mŕtve telo bez života. Prístroj ešte raz prerušene pípol a potom nastalo neprerušované pískanie. Nastala tma.
Stála som na chodbe a sledovala dianie okolo seba. Moje okolie bolo akési zahmlené, no i tak som zreteľne rozoznala ľudí. Kúsok ďalej sedeli moji rodičia. Mama neprestajne vzlykala. A doktor tam len tak strnulo stál. Prišla som bližšie aby som ho počula.
,,Je mi to naozaj ľúto, ale jej zranenia ... nemohli sme nič robiť.“
Lekár zaspätkoval, lebo už nevydržal psychický nápor a vytratil sa v dverách. Ústa sa mi neveriaco pootvorili.
,,Ja žijem... mami veď tu stojím.“
Kričala som, aby ma konečne zaregistrovala no nik sa na chodbe neotočili za mojím hlasom.
,,Mia, och prečo len moja Mia? Prečo sa to muselo stať práve nám?“
Chcelo sa mi plakať no smútok neexistoval, ani bolesť. Odvrátila som sa od rodičov. A môj pohľad našiel telo. Cez okno som sa pozerala na vlastné bezvládne telo zakryté bielou plachtou.
,,Ne to neni skutočné , nie toto....“
Neveriaco som krútila hlavou, pár krát som pootvorila ústa a potom som ich znova zavrela, v neveriacom údive.
Pred očami sa mi mihlo ako som vošla na prechod a v ušiach mi vzdialene zapískalo ako keď brzdí auto. Klesla som k zemi a pocítila som hromadiace sa zúfalstvo a protest.
,,Nie, to predsa nejde, a jak to, že som stále tu?“
Obzrela som sa, otec odvádzal mamu, šla som za nimi, otec usadil mamu na predné sedadlo v aute, vedľa šoféra, ja som sa usalašila na zadných sedadlách.
Obaja boli potichu, len občas mama zafňukala.
Doma šla mama rovno do spálne ľahnúť si. Otec ale na moje veľké prekvapenie vošiel do mojej izby. Chvíľu len tak stál a pozeral na môj noťas. Opatrne ťukol do medzerníku. Nabehla plocha, ale vyžiadala si heslo. No i to stačilo aby otcovi vyšli slzy do očí. Na ploche bola nastavená fotka z našej poslednej dovolenky z minulého roka. Boli sme na nej všetci a bolo to obdobie kedy sa ešte nehádali a ja som rozprávala.
Otec klesol na moju posteľ a ja som zaplávala k nemu. Chytil jedného z mojich plyšiakov a objal ho.
,,Mia, ani nevieš, čo by som dal za to, aby si dnes ráno rozprávala.“
Otec sa nekontrolovateľne rozplakal.
,,Bolelo by vás to viacej.“
Prešlo pár dni. Už viac nenavštívili moju izbu. Ani jeden nebol medzi tým v práci. A dokonca sa ani nehádali. Ale nespavosť a smútok poznačila tváre oboch. Vyzerali presne tak, ako som si predstavovala ľudí, čo niekedy prišli o svoje dieťa.
Obaja stáli v čiernom pri dverách a niesli veniec. Pomaly som plávala vzduchom za nimi.
Pohreb prebehol so všetkou úctou, čo k tomu patrila. Nepovšímnuto som sledovala, ako spúšťajú moju rakvu do zeme a rodičia na ňu kladú veniec. Vtedy sa ma zrazu niečo dotklo. Postava v tmavom habite a s kosou v kostnatých rukách.
,,Poď.“
AlterLady